„Možno to tak neznie, ale ,Beneath The Remains´ je silno ovplyvnený U2,“ povedal raz Max Cavalera. Úctu k najznámejšej írskej skupine brazílska SEPULTURA dokázala aj coverom uhrančivej klasiky „Bullet The Blue Sky“ a rovnako názvom prvého živáku „Under A Pale Grey Sky“ (parafráza na „Under A Blood Red Sky“, živý album U2 z roku 1983). Živák v roku 2002 vydal bez vedomia SEPULTURY Roadrunner, od ktorého bola kapela vtedy čerstvo vyhodená. Preto si tento album doteraz skupina neuvádza vo svojej diskografii.

Live album zachytáva SEPULTURU vo svojej finálnej hodinke. SEPULTURA končila svoje turné k albumu „Roots“ a 16. 12. odohrala v londýnskej Brixton Academy svoj úplne posledný koncert v klasickej zostave s Maxom Cavalerom za mikrofónom. Všetko, čo je posledné, je svojim spôsobom magické. To čosi mrazivo príťažlivé obsahuje aj tento záznam.

Všeobecne známy príbeh rozpadu kapely tu nebudeme obšírne rozpitvávať. Zomrel Maxov adoptovaný syn Danna Wells, Max spolu s manželkou Gloriou odletel do USA na pohreb a zbytok skupiny bol nútený odohrať koncert v anglickom Donningtone na festivale The Monsters Of Rock ako trio. Kapela potom odohrala ešte niekoľko koncertov, no rástlo napätie medzi manželkami Maxa a gitaristu Andreasa Kissera. Zbytok skupiny sa rozhodol nepredĺžiť kontrakt s manažérkou Gloriou, Max sa urazil... Ponaučením by mohlo byť trochu šovinistické tvrdenie, že za všetkým hľadaj ženu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že „Under A Pale Grey Sky“ je v prvom rade pomník doby a epitaf najznámejšieho obdobia SEPULTURY. V porovnaní s o päť rokov starším koncertným záznamom „Under Siege“ z Barcelony znie SEPULTURA úplne inak. Klubové prostredie katalánskeho veľkomesta vtedajšej podobe skupiny sedelo dokonale, death/thrashové natlakované nálože spolu s atmosferickým videozáznamom tvoria smrteľnú kombináciu.

Na sklonku roku 1996 bola situácia iná. Brazílčania mali za sebou výborné nahrávky „Chaos A.D.“ a „Roots“, na ktorých sa otvorili novým vplyvom, ako sú hardcore a etnická hudba. Preto znie aj živá prezentácia vzdušnejšie. Hlavným plusom je Maxove nadšenie pre rôzne perkusie a etnické nástroje, ktoré dostali priestor napríklad v hymne „Attitude“ alebo inštrumentálom intre „Istári“, kde si zaspieval celý domorodý kmeň. Tu by autor týchto riadkov chcel vyjadriť sklamanie, že v súčasnosti ako SEPULTURA, tak aj projekty Maxa Cavaleru nekladú dôraz na tieto hudobné elementy.

Najlepším kúskom koncertu je jednoznačne „Territory“, ktorú Igor odpálil v o niečo rýchlejšie, no o to intenzívnejšie. Poslucháč sa isto neubráni divokému mávaniu rukami do neúprosných rytmov od tohto silovo hrajúceho bubeníka. Podobne dopadli aj hitovky „Roots Bloody Roots“ alebo „Inner Self“ – zabíjajú.

Áno, nahrávka nie je dokonalá. Zvuk bicej sady je trochu plochší ako na nahrávkach a Igor má tendenciu zrýchľovať, basgitara je mierne utopená a stopáž blížiaca sa ku dvom hodinám je ľahko nad únosnú mieru. Dvojhodinové koncerty si dnes môže dovoliť taký Roger Waters, aj ten dáva 15-minútovú prestávku v strede setu. Napriek skvelým skladbám sa hlavne v strede nahrávky dá ľahko stratiť. Všetko však zachráni našliapaný koniec reprezentovaný pralesovou hymnou „Ratamahatta“, motorheadovskou „Orgasmatron“ a hlavne inštrumentálkou „Kaiowas“, pri ktorej behá mráz po chrbte aj po rokoch.

PS.: Pozorné uško poslucháča isto potešia kratšie riffové citácie BAD BRAINS, BLACK SABBATH a hlavne podarený cover CRO-MAGS „We Gotta Know“.